Zamestnávatelia zamestnávajúci zamestnancov v domácnosti sú povinní zaviesť systém, ktorý im umožňuje merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom v domácnosti.
(Rozsudok Súdneho dvora vo veci C‑531/23 [Loredas](i))
Právna veta:
„Články 3, 5 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ako aj jej výkladu vnútroštátnymi súdmi či správnej praxi, ktorá je založená na takejto právnej úprave, podľa ktorých sú zamestnávatelia zamestnávajúci pracovníkov v domácnosti oslobodení spod povinnosti zaviesť systém umožňujúci merať dĺžku pracovného času odpracovaného pracovníkmi v domácnosti, čím dochádza k tomu, že títo pracovníci v domácnosti sú zbavení možnosti objektívne a spoľahlivo určiť počet odpracovaných hodín a ich časové rozvrhnutie.“
Z rozhodnutia Súdneho dvora:
Na základe prípadu, ktorý sa stal v Španielsku pracovníčke, ktorá pracovala v domácnosti rozhodol Súdny dvor, že cieľom tejto harmonizácie na úrovni Európskej únie v oblasti organizácie pracovného času je zaistiť lepšiu bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov priznaním minimálnych dôb odpočinku, najmä denného a týždenného, ako aj primeraných prestávok v práci, a stanovením maximálnej dĺžky týždenného pracovného času (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 37 a citovaná judikatúra).
Členské štáty sú tak povinné jednak v súlade s ustanoveniami článkov 3 a 5 smernice 2003/88 prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby mal každý zamestnanec nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu každého časového úseku 24 hodín, a tiež na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní 24 hodín za každé obdobie siedmich dní, a jednak v súlade so znením článku 6 písm. b) tejto smernice stanoviť hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času vrátane nadčasov na 48 hodín.
Na to, aby bola v plnom rozsahu zaručená účinnosť smernice 2003/88, je teda nutné, aby členské štáty zabezpečili dodržiavanie týchto minimálnych dôb odpočinku a zabránili tak každému prekročeniu maximálnej týždennej dĺžky pracovného času (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 40 a citovaná judikatúra).
Vzhľadom na to, že články 3 a 5, ako aj článok 6 písm. b) smernice 2003/88 pritom neurčujú konkrétne spôsoby, akými majú členské štáty zabezpečiť vykonávanie práv, ktoré stanovujú, členské štáty disponujú voľnou úvahou pri prijímaní konkrétnych podrobných ustanovení, ktorými chcú zabezpečiť realizáciu práv stanovených touto smernicou. Platí pritom, že vzhľadom na hlavný cieľ sledovaný touto smernicou, ktorým je zabezpečiť účinnú ochranu životných a pracovných podmienok zamestnancov, ako aj lepšiu ochranu ich bezpečnosti a zdravia, sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby potrebný účinok týchto práv bol v plnej miere zaručený tým, že pracovníkom skutočne priznajú minimálne doby denného a týždenného odpočinku a maximálny priemerný týždenný pracovný čas, ktoré stanovuje táto smernica (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, body 41 a 42, ako aj citovanú judikatúru).
V rámci výkonu tejto voľnej úvahy môžu členské štáty definovať konkrétne spôsoby zavedenia systému umožňujúceho merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým zamestnancom, najmä jeho formu, a to prípadne s prihliadnutím na osobitosti vlastné každému dotknutému odvetviu činnosti, či dokonca na osobitosti určitých podnikov, najmä ich veľkosť, a to bez toho, aby tým bol dotknutý článok 17 ods. 1 smernice 2003/88, ktorý umožňuje členským štátom pri dodržaní všeobecných zásad ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov odchýliť sa okrem iného od článkov 3 až 6 tejto smernice, ak sa vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností trvanie pracovného času nemeria a/alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci.
Spôsoby definované členskými štátmi na účely zabezpečenia plnenia povinností stanovených smernicou 2003/88 však v žiadnom prípade nemôžu zbaviť práva, ktoré sú zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty a článkoch 3 a 5, ako aj v článku 6 písm. b) tejto smernice, ich podstaty.
V prípade, že nie je zavedený systém umožňujúci objektívne a spoľahlivo merať tak počet hodín odpracovaných pracovníkom a ich časové rozvrhnutie, ako aj počet hodín odpracovaných nad rámec ustanoveného pracovného času ako nadčasy, sa pritom javí byť nadmerne ťažké, či dokonca nemožné v praxi zaručiť práva pracovníkov, ktoré im priznáva článok 31 ods. 2 Charty a smernica 2003/88, aby sa na nich mohlo účinne uplatňovať obmedzenie týždenného pracovného času, ako aj minimálne doby denného a týždenného odpočinku, ktoré stanovuje táto smernica.
Súdny dvor spresnil, že skutočnosť, že sa pracovníkovi umožňuje uplatniť iné dôkazné prostriedky, aby poskytol indície o porušení svojich práv a aby došlo k obráteniu dôkazného bremena, nemôže byť náhradou za takýto systém, ktorým sa objektívne a spoľahlivo preukazuje počet hodín denného a týždenného pracovného času odpracovaného pracovníkom, pretože tento pracovník sa môže zdráhať svedčiť proti svojmu zamestnávateľovi z dôvodu obáv z opatrení prijatých týmto zamestnávateľom, ktoré by mohli mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v jeho neprospech.
Z judikatúry uvedenej v bode 34 tohto rozsudku vyplýva, že všeobecná povinnosť zaznamenávať pracovný čas nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava obsahovala osobitné ustanovenia buď z dôvodu dotknutého odvetvia činnosti, alebo z dôvodu špecifických vlastností určitých zamestnávateľov, predovšetkým pokiaľ ide o ich veľkosť, a to za predpokladu, že táto právna úprava poskytuje zamestnancom účinné prostriedky, ktorými sa dá zaručiť dodržiavanie pravidiel týkajúcich sa okrem iného maximálneho týždenného pracovného času.
Systém, ktorý ukladá zamestnávateľom povinnosť merať denný pracovný čas každého pracovníka v domácnosti, teda môže z dôvodu osobitostí odvetvia práce v domácnosti stanovovať odchýlky, pokiaľ ide o prácu nadčas a prácu na kratší pracovný čas, a to za predpokladu, že tieto odchýlky nezbavujú dotknutú právnu úpravu svojej podstaty, overenie čoho bude v prejednávanej veci prináležať vnútroštátnemu súdu, ktorý jediný má právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo.
Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že články 3, 5 a 6 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ako aj jej výkladu vnútroštátnymi súdmi či správnej praxi, ktorá je založená na takejto právnej úprave, podľa ktorých sú zamestnávatelia zamestnávajúci pracovníkov v domácnosti oslobodení spod povinnosti zaviesť systém umožňujúci merať dĺžku pracovného času odpracovaného pracovníkmi v domácnosti, čím dochádza k tomu, že títo pracovníci v domácnosti sú zbavení možnosti objektívne a spoľahlivo určiť počet odpracovaných hodín a ich časové rozvrhnutie.[1]
Spracovala: Mgr. Simona Bednárová
[1] Dostupné na: https://premium.najpravo.sk/judikatura-meranie-dlzky-denneho-pracovneho-casu-odpracovaneho-kazdym-pracovnikom-v-domacnosti/